A na chrbte mal pripútaného trojročného syna.
Že nedoletíme? To som si predstaviť nevedel. S tým som nebol zmierený: buď život alebo smrť, priznal Josef Hlavatý. O tretej ráno 7. júla 1988 štartoval z opusteného miesta pri slovenskej ceste smerom na Malacky rogalo. Sedel v ňom 24-ročný Josef Hlavatý, ktorý sa chystal utiecť z komunistického Československa. A nebol sám. Na chrbte mal priviazaného trojročného syna Dávidka, s ktorým sa chcel dostať za svojou manželkou a ďalším synom, ktorí ich čakali na slobode. Josef Hlavatý sa narodil v českom Jablonci nad Nisou do rodiny, ktorú mali komunisti v zuboch už celé roky. Jeho starému otcovi komunisti zobrali živnosť a nepriateľom pre štát sa tak stala celá rodina. „Moja mamička sa kvôli jeho živnostenskej minulosti nedostala na školu a rodinný odpor voči totalitnému režimu som prevzal aj ja,“ vysvetlil pre Pamäť národa Josef Hlavatý, ktorý prežíval iné detstvo ako jeho rovesníci. Nestal sa pionierom a doma počúvali Hlas Ameriky, rádio, ktoré o roky neskôr vypustí do sveta správu o jeho úteku za Železnú oponu. K tomuto riskantnému úniku ho podľa jeho slov dohnal samotný režim. „Povedal som si – smrť alebo život. Nechcel som v tomto systéme žiť,“ priznal.
Ako malý chlapec si Josef staval vo svojej izbe vlastnú motorku a veril, že sa raz stane známym návrhárom motoriek a áut. Mal s tým bohaté skúsenosti. „Prvú motorku každý považoval za Yamahu, ale bola to prerobená Jawa, takže som mal problémy s policajtmi, pretože to sa nesmelo,“ spomínal. Aj na svojom vlastnoručne vyrobenom chopperi jazdil iba rok. Hrozil mu totiž trojročný trest odňatia slobody za propagáciu kapitalizmu, pretože nádrž motorky vyzdobil americkou vlajkou. „Len vďaka tete, ktorej manžel bol nielen v službách SNB, ale navyše aj náčelníkom futbalového klubu Červená hviezda, bolo vyšetrovanie zastavené,“ vysvetlil pre Pamäť národa. Sen o dizajnovaní motoriek sa rúcal pomaly ako domček z kariet. Kvôli zlej známke z ruštiny sa nedostal na odbor automechanika, a tak vyštudoval mechaniku. Dnes s ľútosťou konštatuje, že keby dnes mal niekto taký talent, ako mal on vtedy, dotiahol by to ďaleko. Problémom bol podľa jeho slov jeho nevyhovujúci kádrový profil a nulová prítomnosť konkurencie.
„Tu sa robila dvadsať rokov jedna škodovka a inovácie boli mizivé. V Liaz vyvinuli motor, ktorý ale predali Rusom, a sami potom nemali nič. Po roku 1989, keď sa otvoril trh, sa ešte len ukázalo, ako veľmi sú tie autá zastarané. Otec to hovoril presne: Komunisti celý náš národ, celú našu tradíciu tiahnu do bahna,“ vyznal svoje krivdy voči režimu, ktorý ho na jeho prekvapenie napriek všetkému jedného dňa navrhol na kandidatúru do komunistickej strany. „Odmietnutie ale znamenalo, že ma vyhodia z lisovne a prídem o existenciu,“ spomínal. Musel sa však rozhodnúť – mal jedno dieťa a druhé už bolo na ceste, nemohol si dovoliť pripraviť rodinu o príjem. Na kandidatúru kývol, no po dvoch rokoch vystúpil. Vtedy začalo peklo.
„Všetci chceli byť kandidátmi preto, aby sa ich deti dostali na školy alebo aby mali lepšie pracovné miesta, a ja som si dovolil vystúpiť…“ spomínal na začiatok náročných chvíľ. Začal sa obzerať po novej práci, ktorú našiel na družstve, kde potrebovali pilota, ktorý by v budúcnosti na rogale postrekoval pôdu. Vtedy ani len netušil, ako táto pracovná ponuka zmení osud celej jeho rodiny. „Keď sa dozvedeli, že by som mal pilotovať rogalo, došli do vedenia JRD a ja som mal vypadnúť. Každý pilot vraj mal byť v strane, ale ja som bol politicky nevyhovujúci, takže o miesto pilota som prišiel, ešte než som doňho nastúpil,“ spomínal Josef, ktorý si však medzičasom sám doma nelegálne staval vlastné rogalo, ktoré chcel používať v novej práci.
Vyhodenie z družstva bolo preňho poslednou kvapkou a na jar v roku 1988 začal uvažovať nad emigráciou. S manželkou mali kamaráta v Spojených štátoch, ktorý by im pomohol začať odznova, a tak sa rozhodli, že sa na Západ dostanú cez Juhosláviu. Povolenie na cestu ale dostala len jeho manželka a mladší syn, ktorý mal zdravotné problémy. Josef s trojročným Dávidkom museli ostať v Československu ako poistka, aby žene ani len nenapadlo emigrovať. „Ja som mal takú zlosť, že som im tam rozbil dvere. Potom si ma pozvali a pýtali sa: prečo chceme ujsť? Kto na nás kde čaká? A ja som robil hlúpeho, takže ma pustili domov,“ spomínal. V Josefovej hlave sa však už rodili nápady, ako sa so synom dostane cez železnú oponu.
„Zvažoval som niekoľko možností. Napríklad dostať sa cez Dunaj alebo prejsť hranicu na špeciálne skonštruovanom vozíku pod podvozkom nákladného auta. Ale kvôli trojročnému synovi som kvôli minimalizácii bezpečnostných rizík nakoniec zvolil prelet rogalom,“ vymenoval svoje možnosti Josef. Jeho manželka s ročným synom utiekla v Belehrade požiadala o azyl. Josef jej mal poslať telegram, akonáhle sa s Dávidkom dostane za hranice. Stretnúť sa mali niekde v Rakúsko. Zatiaľ čo teda 4. júla 1988 žena so synom odišla na zájazd do Juhoslávie, Josef Hlavatý s Dávidkom a starými rodičmi predstierali, že idú na dovolenku na južné Slovensko. S rúrkami z rozloženého rogala, ktoré viezli na streche auta, pôsobili cestou na Slovensko menej nápadne, ako keby sa vydali rovno k západným hraniciam. „Neviete si predstaviť ten strach. Domov zrušený, v práci výpoveď, žena odišla… A ja mám len pár dní, aby som sa dostal za ňou,“ spomínal Josef.
Rúrky rogala Jozef s rodičmi schovali v lese a predstierali, že sú na dovolenke pod stanom, kde kempovali pri neďalekom ľudoprázdnom jazere. Stúpala nervozita aj silný vietor, ktorý sa utíšil až o tri dni, kedy sa Josef odvážil preletieť hranice. „Nikdy ma nenapadlo, že ma niečo také v živote stretne, že už nikdy svojho syna neuvidím,“ spomínala Josefova mama. Josef s rodičmi postavili pod rúškom noci rogalo, pripol si na chrbát malého Dávidka, ktorého povzbudil: „Letíme za mamičkou.“ Dávidko sa upokojil, veď mamičku už niekoľko dní nevidel a tešil sa na ňu. Ak to vyjde, čoskoro sa všetci stretnú.
V batohu, na ktorom sedel malý Dávid, bolo len to najnutnejšie: doklady, peniaze a pár vecí pre syna. Rogalom, ktoré lietalo maximálnou rýchlosťou 50 kilometrov za hodinu mali preletieť len sedemkilometrový úsek, cesta sa však značne pretiahla a zdramatizovala. Nejakú dobu po štarte, v úplnej tme a bez navigácie, Jozef stratil kurz, a keď sa začalo rozodnievať, všimol si, že letel pozdĺž hranice. Keď uzrel svetlo, zamieril k nemu, ale náhle uvidel niečo nečakané. „Asi dvadsať metrov odo mňa sa objavila strážna veža. Na nej dvaja ozbrojení vojaci, videli ma, ja ich… Zamerali na nás reflektory, ozvali sa sirény,“ opisoval dramatický moment.
Inštinktívne stočil rogalo smerom do tmy, čím stratil rýchlosť a výšku, ale stále sa udržal niekoľko metrov nad stromami. Po celý čas letel do 50 metrov nad zemou, aby rogalo nezaznamenali radary. Po nejakej dobe zazrel svetlá, domnieval sa, že sú to hranice, avšak keď sa k nim priblížil, s ohromnou úľavou si uvedomil, že ide o rakúsku stanicu. V rannej hmle rozpoznával reklamné billboardy na cigarety Marlboro a čoskoro sa priblížil k poliam pri akejsi rakúskej dedine. „Že nedoletíme? To som si predstaviť nevedel. S tým som nebol zmierený: Buď život alebo smrť,“ priznal.
Po 40 minútach od štartu dopadli na rakúsku pôdu, kde natešený objal syna. Nad hlavami sa im však nečakane zjavila helikoptéra z Československa. „Videli nás, ale boli na cudzom území a dole si netrúfli,“ spomínal Josef. Dodnes je presvedčený, že mali veľké šťastie, keď sa im podarilo pristáť včas. Keby boli ešte vo vzduchu, vrtuľník by vraj rogalo vírom vrtule zámerne strhol k zemi. „Zabili by nás, ale vyzeralo by to ako nehoda. A propaganda by bolo spokojná. Všade by sa písalo, že šialenec, čo chcel utiecť na rogale, zabil svoje dieťa i seba,“ povedal.
Josef našiel útočisko na policajnej stanici, kde vyrozprával svoj príbeh. Manželia Hlavatí sa kvôli rôznym komplikáciám stretli v Rakúsku až po dvoch mesiacoch a nakoniec sa rozhodli nepokračovať do USA, ale zostať v Rakúsku. Rok potom, v lete 1989, za nimi emigrovali Jozefovi rodičia, ktorým zaplatili prevádzačov cez maďarsko-rakúske hranice. Do rodnej vlasti sa Hlavatí natrvalo nevrátili ani po revolúcii. V roku 1997 dostali rakúske občianstvo a zaobstarali si domček v Česku kúsok za hranicami s tým, že do pôvodnej vlasti budú jazdiť na víkendy. Po rozvode sa však do domčeka nakoniec Josef nasťahoval. Dodnes však pracuje v Rakúsko a vo voľnom čase si plní svoj dizajnérsky sen.
