Stovky rokov čistejšej než zelenej vodíkovej energie sa nachádzajú v skalných ložiskách a dajú sa využívať podobne ako zemný plyn.
Začína sa nová zlatá vodíková horúčka? V podzemí je dostatočné množstvo prírodného vodíka na uspokojenie všetkých predpokladaných potrieb na stovky rokov. Nezverejnená správa amerického geologického prieskumu ho označuje za nový primárny zdroj. Ropná horúčka „čierneho zlata“ v USA sa začala v roku 1859, keď istý Edwin Drake vrazil do pôdy v Pensylvánii kolík a začala z nej vytekať ropa.
Zlatá vodíková horúčka môže mať podobný moment, na ktorý sa dá poukázať; v roku 1987, ako rozpráva istý Mamadou Ngulo Konaré, sa kopáči studní vzdali 108 metrov hlbokého suchého vrtu, ale zrazu si všimli, že z neho fúka vietor. Keď sa jeden z vŕtačov pozrel dovnútra a fajčil cigaretu, vybuchla mu do tváre a spôsobila vážne popáleniny, ako aj obrovský požiar. Tento oheň, ako cituje Science Konarého, horel „ako modrá iskriaca voda a nemal znečistenie čiernym dymom. Farba ohňa v noci pripomínala žiarivé zlato“.
Trvalo niekoľko týždňov, kým sa oheň uhasil a diera sa upchala, ale následná analýza ukázala, že plyn vychádzajúci z diery bol z 98% čistý vodík. Podávalo sa oslavné mango. O niekoľko rokov neskôr bol pripojený malý 30 kW generátor Ford a Bourakébougou sa stala prvou dedinou na svete, ktorá využíva výhody čistého, prirodzene sa vyskytujúceho vodíka ako ekologického zdroja energie.
Za posledných niekoľko rokov sme strávili veľa času venovaním sa novým spôsobom výroby ekologického vodíka pomocou obnoviteľnej energie. Je to veľmi sľubné čisté palivo s najrôznejšími možnosťami využitia. Skladovaný ako kryogénna kvapalina alebo stlačený plyn sa dá spaľovať ako náhrada uhľovodíkového paliva s relatívne malými úpravami bežných spaľovacích motorov. Môže sa tiež použiť v palivovom článku na výrobu elektrickej energie, pričom funguje ako akási kvapalná/plynová batéria.
Prvý generátor na vodík s nulovými emisiami na svete, Bourakébougou v Mali, v roku 2012
Vo všeobecnosti však na jeho výrobu potrebujete veľa čerstvej vody – približne 9 litrov vody na každý 1 kg vodíka. A proces elektrolýzy sa síce zlepšuje, ale stále je stratový. Takže zakaždým, keď použijete vzácnu obnoviteľnú energiu zo siete na výrobu vodíka, premrháte nejaké to percento. To sa zdá byť trochu nehospodárne vzhľadom na masívne rastúce nároky na energiu, ktoré musia energetické siete na celom svete uspokojiť a zároveň sa zbaviť lacných, jednoduchých a špinavých zdrojov energie z minulosti.
Skladovanie vodíka pri atmosférickom tlaku je také náročné, že možno ľuďom ani nenapadla myšlienka geologického vodíka, ktorý je uväznený v horninách pod našimi nohami ako zemný plyn. Možno sa predpokladalo, že prirodzene sa vyskytujúce molekuly vodíka sa prebojujú cez pevnú horninu a uniknú do atmosféry, ako sa to niekedy deje v skladovacích nádobách, alebo že ich spotrebovali mikróby.
Možno sa jednoducho nikdy nepovažoval za taký cenný zdroj, kým sa relatívne nedávno neuskutočnil obrat k čistej doprave, čistej energii a nulovým emisiám uhlíka do roku 2050. Tak či onak, situácia sa teraz výrazne zmenila. Geoffrey Ellis z amerického geologického prieskumu skúmal globálny potenciál geoaktívneho „zlatého“ vodíka ako nového primárneho zdroja. Na denverskom stretnutí Americkej asociácie pre rozvoj vedy podľa Financial Times predostrel výsledky zatiaľ nepublikovanej štúdie.
V skratke, v podzemných zásobníkoch na celom svete sa nachádza až 5,5 bilióna ton vodíka. Ten mohol vzniknúť pri interakcii určitých minerálov bohatých na železo s podzemnou vodou. V niektorých prípadoch môže byť zmiešaný s inými plynmi, ako je metán, od ktorého by sa musel oddeliť. Je tam však v takých mimoriadnych množstvách, že analytici očakávajú zlatú vodíkovú horúčku v celosvetovom meradle.
Nemusí byť super jednoduché sa k nemu dostať: „Väčšina vodíka je pravdepodobne nedostupná,“ povedal Ellis pre Financial Times. „Ale aj niekoľkopercentná ťažba by dokázala pokryť všetok predpokladaný dopyt (500 miliónov ton ročne) na stovky rokov.“ Zlatý vodík nebude spotrebovávať obnoviteľnú energiu ako elektrolyzéry, ani ju nebude odvádzať od iných možností dekarbonizácie. V tomto zmysle by sa dalo tvrdiť, že bude mať potenciál byť výrazne ekologickejší ako zelený vodík.
Na druhej strane, ak sa pri jeho využívaní uvoľňuje do atmosféry metán, je to vážny problém; metán je približne 85-krát silnejší skleníkový plyn ako oxid uhličitý v horizonte 20 rokov. Surovinové spoločnosti nehľadajú vodík dlho, takže ho len začínajú hľadať a vymýšľať, ako ho čisto a efektívne získavať. Možnosti sú tu však absolútne obrovské a už teraz priťahujú vážne investície. Očakávame, že v nasledujúcich mesiacoch a rokoch budeme počuť oveľa viac o príslušných technológiách a technikách.
