Ľudia potom v obchodoch neplatia kartou, ale vlastnou rukou.
Niektorí odborníci sú k čipom v tele skeptickí a pýtajú sa, koľko sme ako ľudia ochotní obetovať za pohodlie. Holanďan Patrick Paumen vyvolá rozruch zakaždým, keď platí pri pokladni. Tridsaťsedemročný Patrick nepotrebuje na platenie kartu, hotovosť ani telefón. Namiesto toho jednoducho priloží ľavú ruku k čítačke kariet a zaplatí. Ako je to možné? Ešte v roku 2019 si dal pod kožu bezkontaktný platobný mikročip, s ktorým platí kdekoľvek na svete. „Implantát sa dá použiť na zaplatenie drinku na pláži v Riu, kávy v New Yorku, účesu v Paríži – alebo vo vašom miestnom obchode s potravinami. Dá sa použiť všade tam, kde akceptujú bezkontaktné platby,“ povedal pre BBC Wojtek Paprota, zakladateľ britsko-poľskej spoločnosti Walletmor, ktorá sa stala prvou spoločnosťou predávajúcou tieto mikročipy.
Čip váži menej ako gram a je len o niečo väčší ako zrnko ryže. Skladá sa z malého mikročipu a antény obalenej materiálom z prírodných zdrojov, ktorý sa podobá plastu. „Aplikácia čipu bolí rovnako, ako keď vás niekto štipne do kože,“ prezradil Paumen, ktorý žije s čipom v ruke už tri roky. Wojtek Paprota dodal, že čip je úplne bezpečný, má regulačné schválenie, funguje ihneď po implantácii a zostane pevne na svojom mieste. Nevyžaduje ani batériu ani iný zdroj energie. Na svete nájdeme už 500 majiteľov, ktorí chodia po svete s nainštalovaným čipom v ruke. Pre mnohých je predstava implantovania takéhoto čipu do nášho tela nepredstaviteľná, ale prieskum z roku 2021 medzi viac ako štyritisíc ľuďmi v Spojenom kráľovstve a Európskej únii ukázal, že 51 percent ľudí by o tom uvažovalo. Skeptických ľudí odrádza invazívnosť a otázka bezpečnosti.
Kde sú naše hranice? „Čipové implantáty pritom obsahujú rovnaký druh technológie, ktorú ľudia používajú na dennej báze. Od príveskov na kľúče po odomykanie dverí, karty verejnej dopravy alebo bankové karty s funkciou bezkontaktných platieb,“ uviedol Patrick Paumen, ktorý sa neobáva toho, že by ho cez čip niekto mohol napríklad vystopovať. „RFID čipy sa používajú u domácich zvierat na ich identifikáciu, keď sa stratia. Nie je však možné ich lokalizovať pomocou implantátu RFID čipu – chýbajúce zvieratko treba fyzicky nájsť. Potom sa skenuje celé telo, kým sa implantát čipu RFID nenájde a neprečíta,“ vysvetlil.
Technologická odborníčka, Theodora Lauová, však upozornila, že ľudia by mali vždy zvážiť prínosy aj riziká. Najmä vtedy, keď by vstavané čipy mali v sebe naše osobné informácie. „Koľko sme ochotní zaplatiť z dôvodu pohodlia? Kde urobíme hranicu, pokiaľ ide o súkromie a bezpečnosť? Kto bude chrániť kritickú infraštruktúru a ľudí, ktorí sú jej súčasťou?“ pýtala sa. Aj profesorka politiky, riadenia a etiky, Nada Kakabadseová je opatrná. Podľa jej slov má táto technológia temnú stránku, ktorá sa dá veľmi ľahko zneužiť. „Tým, ktorí nemilujú individuálnu slobodu, otvára zvodné nové pohľady na kontrolu, manipuláciu a útlak. A kto je vlastníkom údajov? Kto má prístup k údajom? A je etické čipovať ľudí ako domáce zvieratá?“ uviedla na záver Kakabadseová.
