Pápež Lev XIV. vydal svoju prvú encykliku Magnifica humanitas, v ktorej sa vyjadruje k umelej inteligencii.
Jej hlavnou témou nie je teológia v úzkom zmysle, ale umelá inteligencia, moc technologických gigantov a budúcnosť ľudskej práce. Keď sa vo svete technológií hovorí o etike umelej inteligencie, zvyčajne to realizuje nejaká think-tank organizácia, regulačný úrad alebo samotná technologická firma v rámci vlastného PR. Tentoraz to urobil Vatikán – a urobil to spôsobom, ktorý stojí za pozornosť aj pre čitateľov technologického magazínu.
Pápež Lev XIV., rodným menom Robert Francis Prevost, zverejnil 25. mája 2026 svoju prvú encykliku s názvom Magnifica humanitas – Veľkolepé ľudstvo. Dokument podpísal 15. mája pri príležitosti 135. výročia encykliky Rerum novarum, ktorá v roku 1891 reagovala na sociálne dôsledky priemyselnej revolúcie. Paralela je zámerná: vtedy to boli továrne a vykorisťovanie robotníkov, dnes sú to algoritmy, dátové monopoly a autonómne zbrane.
Encyklika hneď v úvode formuluje kľúčovú myšlienku, ktorú by si mali prečítať všetci, čo sa pohybujú v technologickom sektore: umelá inteligencia nie je sama osebe zlom, ale nie je ani neutrálna. Nesie tvár toho, kto ju navrhuje, financuje, reguluje a používa. Táto veta je dôležitejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Odmieta totiž oba extrémne postoje – technologický optimizmus, ktorý AI adoruje ako spásu ľudstva, aj paušálny strach, ktorý ju vníma ako hrozbu.
Namiesto toho kladie otázku zodpovednosti: kto rozhoduje o tom, ako AI funguje, komu slúži a koho vylučuje? Jednou z najsilnejších metafor celého dokumentu je prirovnanie nekontrolovaného vývoja AI k Babylonskej veži. Lev XIV. varuje pred situáciou, keď sa technologická moc koncentruje v rukách niekoľkých štátov alebo korporácií – a zvyšok sveta zostáva vylúčený z digitálnej revolúcie. Toto nie je abstraktná teológia.
Je to popis reality, ktorú sledujeme denne: hŕstka technologických gigantov ovláda infraštruktúru, na ktorej beží väčšina digitálneho sveta. Encyklika to pomenúva priamo a žiada, aby technológie boli univerzálnym dobrom, nie nástrojom prehlbovania nerovností. Lev XIV. žiada etický kódex pre umelú inteligenciu, no s podmienkou: musí byť výsledkom širokej spoločenskej diskusie, nie interných smerníc technologických firiem.
Pápež požaduje primerané zákonné rámce s jasným určením zodpovednosti v každej fáze fungovania AI, nezávislý dohľad nad vývojom a nasadzovaním systémov, vzdelávanie používateľov – aby ľudia rozumeli nástrojom, ktoré denne používajú, ochranu osobných údajov a transparentnosť pri výbere obsahu na platformách. Encyklika sa venuje aj environmentálnemu dopadu AI – dátové centrá spotrebúvajú obrovské množstvo energie a vody.
Pre technologický sektor, ktorý sa rád prezentuje ako zelený a udržateľný, je to nepríjemná, ale legitímna pripomienka. Štvrtá kapitola encykliky sa dotýka témy, ktorú dobre poznáme z každodenného používania sociálnych sietí. Pápež kritizuje to, čo nazýva „architektúrou viditeľnosti“ – systém, v ktorom platformy zosilňujú iba to, čo je viditeľné, a tým aktívne formujú verejnú mienku.
Profilovanie, predvídanie správania a jeho algoritmické usmerňovanie označuje za „novú moc“, ktorá môže diskriminovať tých najslabších. Toto nie je nová myšlienka – hovorí o tom aj európska regulácia AI Act – no jej zaradenie do pápežskej encykliky dáva tejto kritike iný morálny rozmer. Encyklika zároveň varuje, že pod vplyvom dokonalých strojov sa v mladých ľuďoch môže vytrácať túžba klásť otázky.
Škola má byť miestom, kde sa človek učí hľadať a milovať pravdu – nie len konzumovať hotové odpovede generované AI. Lev XIV. sa priamo vyjadruje k otázke, ktorá znepokojuje milióny ľudí: čo sa stane s pracovnými miestami, keď AI prevezme čoraz viac úloh? Jeho postoj je jednoznačný: technológia môže človeka oslobodiť od ťažkých a monotónnych úloh, nesmie však viesť k nezamestnanosti v mene znižovania nákladov a zvyšovania zisku.
Pápež preto otvorene podporuje obnovu odborových organizácií a žiada, aby systémy boli navrhované s ohľadom na človeka, nie iba na výkon a efektivitu. Zároveň vyzýva prekonať HDP ako hlavný ukazovateľ rozvoja krajiny a namiesto toho sa zamerať na dôstojnosť práce, spoločnú prosperitu a znižovanie nerovností.
Jedna z najsilnejších – a najmenej pohodlných – pasáží encykliky sa venuje ľuďom, ktorých práca umožňuje existenciu technologického priemyslu, no ktorí z neho neprofitujú. Ide o pracovníkov pri ťažbe vzácnych surovín nevyhnutných pre výrobu čipov, batérií a elektroniky – ľudí s „poznačenými, zmrzačenými a vyčerpanými telami“. Pápež to nazýva novým otroctvom a boj proti nemu označuje za rozhodujúci test etického rozlišovania digitálnej transformácie.
Zároveň upozorňuje na „nový kolonializmus“ – situáciu, keď sú citlivé dáta z oblasti zdravotníctva či demografie využívané na riadenie ekonomických stratégií, čím sa osobné životy premieňajú na využiteľné suroviny. Piata kapitola encykliky je priamym vstupom do debaty o autonómnych zbraňových systémoch. Lev XIV. konštatuje, že digitálna revolúcia mení gramatiku konfliktov – bez etického prístupu budú rozhodnutia o živote a smrti čoraz neosobnejšie.
Jeho varovanie je jednoznačné: „Neexistuje algoritmus, ktorý by mohol urobiť vojnu morálne prijateľnou.“ Každá technológia, ktorá uľahčuje zasiahnuť bez toho, aby človek videl tvár druhého, znižuje morálny prah konfliktu. Pápež odsudzuje zbrojársky priemysel, preteky v jadrovom zbrojení aj vznik nových ozbrojených aktérov. Žiada prísne etické pravidlá prijaté na medzinárodnej úrovni a hlboké reformy Organizácie Spojených národov.
Čo z toho vyplýva pre technologický svet? Encyklika Magnifica humanitas nie je dokumentom, ktorý by technologický sektor mohol ignorovať len preto, že pochádza z Vatikánu. Jej argumenty sú vecné, konkrétne a v mnohých bodoch rezonujú s tým, čo hovorí aj európska regulácia, akademická obec či časť samotného technologického priemyslu. Podstata posolstva zostáva jasná: AI má slúžiť ľudstvu, nie moci niekoľkých.
