Znie to možno nadnesene, ale o vytvorení mora na mieste saharskej púšte sa diskutuje už celé stáročia.
Mohli by sme sa v budúcnosti dočkať realizácie projektu Saharského mora inšpirovaného obrovskou záplavou, ktorá vytvorila Stredozemné more, ako ho poznáme? V posledných týždňoch sa vo vedeckej komunite opäť objavila myšlienka zaplavenia púšte v rámci boja proti klimatickým zmenám. Podobné plány na zaplavenie povodia El Djouf v západnej Afrike prvýkrát navrhol škótsky inžinier Donald McKenzie v roku 1877, dávno predtým, ako sa svet začal prudko otepľovať. McKenzieho motivácia na vytvorenie vodného kanála v tejto lokalite vraj pramenila z posilnenia hospodárskych, sociálnych a vojenských výhod v Afrike.
Keďže sa pohybujeme na hranici globálnej klimatickej krízy, začína byť jasné, že ani tie najradikálnejšie nápady nie sú úplne mimo hry – teda pokiaľ ponúkajú nejakú potenciálnu ekologickú záchranu. Niekoľko pozoruhodných konceptov, o ktorých sa písalo, si vyžaduje odrážanie slnečného svetla do vesmíru, premenu na mesačný prach a natieranie každého povrchu v mestách, ktorý je otočený k oblohe, veľmi drahou bielou farbou. Je zrejmé, že zaplavenie by bol geoinžiniersky projekt mamutích rozmerov s veľmi nepredvídateľnými výsledkami. Mali by sme vziať do úvahy, že zaplavenie saharskej púšte bolo inšpirované všeobecne uznávanou teóriou, že Stredozemné more vzniklo masívnou záplavou.
Približne pred 6 miliónmi rokov oblasť, ktorú poznáme ako Stredozemné more, úplne vyschla. Vedci sa domnievajú, že v určitom okamihu bolo odrezané od Atlantického oceánu, čo spôsobilo vyschnutie mora počas dlhšieho obdobia sucha. Hoci si vedci nie sú presne istí, ako a prečo k tomuto javu došlo, poukazujú na drastický posun tektonických dosiek spojený s celkovým poklesom hladiny morí na Zemi. To, čo zostalo zo Stredozemného mora, bola veľká slaná panva, ktorá vtedy spájala Európu so severnou Afrikou. Ako sa teda Stredozemné more stalo tým, čím je dnes, známym dovolenkovým miestom, ktoré sa pýši nedotknutou modrou vodou a bohatou morskou biodiverzitou? Vedci poukazujú na záplavy v Zankleji, ktoré do oblasti priniesli búrlivý prúd vody.
O zopakovaní tejto historickej udalosti sa uvažuje a predkladá už celé stáročia bez akéhokoľvek výsledku. Je pravdepodobné, že príťažlivosť vodnej energie, potreba ďalších vodných zdrojov v severnej Afrike, ako aj naša zúfalá potreba väčších záchytov uhlíka motivujú súčasné oživenie tohto plánu. Tí, ktorí chcú, aby sa Saharské more stalo skutočnosťou, tvrdia, že projekt by vytvoril záchranné lano pre región. Tvrdia, že simulácia prirodzenej záplavy uprostred miesta takmer bez života by umožnila, aby sa nakoniec stalo bohatým na rôzne druhy mikroorganizmov, rias, stromov a živočíchov. Dodávajú, že nakoniec by sa nový zdroj vody a všetok rastlinný život okolo neho mohol dokonca stať jedným z najnovších a najdôležitejších záchytov uhlíka na svete. Napriek tomu nie sú všetci vedci presvedčení.
Do realizácie tohto projektu investoval startup zo Silicon Valley s názvom Y Combinator. Firma predpovedala, že na zaplnenie 1,7 milióna hektárov opustenej pôdy by bolo potrebných približne 900 biliónov litrov odsoľovanej oceánskej vody. Čerpanie a odsoľovanie všetkej tejto vody by si však vyžadovalo toľko energie, že existujúce elektrické siete na celom svete by neboli schopné túto prácu dokončiť. A projekt by stál neuveriteľných 50 biliónov USD. Aj bez týchto obrovských prekážok nie sú vedci optimistickí, že by sa zaplavenie vôbec podarilo. V oblasti, kde je už aj tak málo vody a kde je extrémne vysoký výpar, nie je záruka, že by sa Sahara udržala dostatočne dlho na to, aby udržala postupný rozvoj biodiverzity.
Nehovoriac o tom, že Saharské more by mohlo vymeniť jeden problém za druhý. Hrozí potenciálne vyhubenie tých niekoľkých vzácnych živočíchov, ktoré v tomto extrémnom prostredí dobre prežívajú. Poukazujú na to, že zmeny, ktoré môžeme vykonať pomocou existujúcich technológií – zastavenie využívania fosílnych palív, radikálny prechod na ekologickú energiu a celkové zníženie ničenia životného prostredia – sú oveľa reálnejšími krokmi k riešeniu našej súčasnej ekologickej dilemy. Ak si uvedomíme rýchlosť, akou sa rozbieha väčšina ekologických projektov, zdá sa nepravdepodobné, že by sa za nášho života podarilo niečo také riskantné ako premena Sahary na more.
