Pozrime sa spätne na vzostup a pád microSD kariet, ktoré sú bežnou súčasťou nášho života.
Nedávna nákupná horúčka (počas Black Friday) nás prinútila pozrieť si výhodné ponuky microSD kariet, a s tým prišlo aj smutné zistenie, že mnohí z nás už nemajú telefón so slotom na rozšírenie pamäte. Hoci je viac druhov pamäťových kariet (MMC, SD, Memory Stick a podobne), najviac sa zviditeľnil práve formát microSD, pretože je to karta, ktorá vyhrala vojnu formátov a stala sa najpopulárnejšou. Až na veľmi malé výnimky to bol formát pamäťovej karty, ktorý si vybrala väčšina výrobcov. Keď sa na to pozrieme spätne, bolo to ľahké víťazstvo – MMC a SD (a dokonca aj krátko existujúce miniSD) boli príliš veľké a v skutočnosti len Sony presadzovala Memory Stick.
Formát microSD, niekedy označovaný ako „TransFlash“, bol uvedená na trh v roku 2004. Prvým telefónom, ktorý používal nový formát karty, bola určite Motorola a existuje niekoľko modelov, ktoré vyšli v roku 2004, ale dôkazy poukazujú na to, že prvým bol model Motorola E398. E396 bol schopný prehrávať súbory MP3 a v balení sa dodával so 64 MB kartou. Ani pri silnej kompresii sa na ňu veľa skladieb nezmestilo, ale vždy ste ju mohli vybrať a vymeniť za novú kartu. Tento telefón má v histórii dôležité miesto, pretože slúžil ako základ pre Motorola Rokr E1: prvý telefón s podporou iTunes. Apple mal v roku 2005 kontrolný 75% podiel na trhu predaja digitálnej hudby, ktorý výrazne závisel od úspechu iPodu. Steve Jobs však videl, aké nebezpečenstvo predstavujú telefóny pre jeho vreckový hudobný prehrávač, a chcel sa dostať aj na tento trh. Rokr bol neúspech, ale telefón, ktorý nasledoval, bol, obrovský úspech.
MicroSD je zmenšená verzia karty SD. Existujú určité drobné rozdiely, ale sú také malé, že pasívny adaptér dokáže konvertovať microSD na SD plnej veľkosti. To bolo užitočné na pripojenie karty k počítaču, aby ste na ňu mohli nahrať skladby alebo stiahnuť fotografie a videá, ktoré ste nasnímali v telefóne. Tento vzťah znamenal, že zdokonaľovanie microSD išlo ruka v ruke s vývojom karty SD. Prvá veľká zmena prišla v roku 2006 so zavedením štandardu SDHC, kde „HC“ ako „High Capacity“ (vysoká kapacita). Predtým bola kapacita kariet obmedzená na 2GB. SDHC ju rozšíril na 32GB a zaviedol povinnú podporu FAT32. Tento systém súborov umožnil nielen veľké karty, ale aj veľké súbory (až do 4GB). Ďalší veľký skok nastal v roku 2009 s formátom SDXC, „eXtended Capacity“. Tie zvýšili limit na 2TB a prešli na exFAT, vývoj súborového systému FAT32, ktorý umožňuje zväčšovať súbory nad 4GB.
Pred niekoľkými rokmi bola špecifikácia SD aktualizovaná formátom SDUC, „Ultra Capacity“, ktorý podporuje karty s kapacitou až 128TB. Bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa tento limit dosiahne. V skutočnosti sa dokonca aj viac ako desať rokov starý formát SDXC ešte nestane limitujúcim faktorom, pretože najväčšie karty microSD, ktoré sú v súčasnosti na trhu, majú kapacitu 1TB. Kapacita je najdôležitejším meradlom karty microSD, ale existuje niekoľko ďalších, ktoré by ste mali poznať. „Rýchlostná trieda“ je pre niektoré aplikácie veľmi dôležitá, pretože zaručuje minimálnu rýchlosť sekvenčného zápisu. Rýchlostná trieda je zvyčajne uvedená na samotnej karte. Najjednoduchšie hodnotenie je len niečo ako „trieda 2“, ktorá je na karte označená ako 2 vo vnútri písmena C. To znamená záruku, že karta nikdy neklesne pod 2 MB/s. Existujú triedy C2, C4, C6 a C10. Čím je karta rýchlejšia, tým rýchlejšie na ňu môžete kopírovať súbory.
Niektoré aplikácie v reálnom čase, ako napríklad nahrávanie videa, sú veľmi závislé od trvalej rýchlosti zápisu a to až do takej miery, že pre ne existuje špeciálna trieda. Tá sa pohybuje od V6 po V90, čo znamená od 6 MB/s (čo stačí na video v štandardnom rozlíšení) až po 90 MB/s (ktoré potrebujete na záznam v rozlíšení 8K). Pôvodný formát SD mal ustanovenia pre prenosové rýchlosti do 12,5 MB/s, ktoré boli neskôr zvýšené na 25 MB/s. Dátová zbernica bola ďalej vylepšená pomocou UHS-I („Ultra High Speed“), čím sa limit rýchlosti zvýšil na 104 MB/s. UHS-II predstavuje výrazný odklon od pôvodného formátu, pretože pridáva ďalší rad pinov. Tým sa ďalej zvýšili prenosové rýchlosti na 156 MB/s v plne duplexnom režime a 312 MB/s v poloduplexnom režime (t. j. dáta tečú oboma smermi, resp. len jedným smerom). Umiestnenie ďalšieho radu pinov na veľké karty SD bolo dosť jednoduché, veľkosť karty microSD však predstavovala výzvu.
Karty microSD UHS-II existujú, ale sú zriedkavé a drahé. Ešte zriedkavejšie sa zdajú byť zariadenia, ktoré skutočne podporujú karty microSD UHS-II. Aj bez UHS-II sú karty dostatočne dobré na snímanie videa vo vysokom rozlíšení, ale nástup smartfónov priniesol novú výzvu. Doteraz sme hovorili o pamäťovej karte ako úložisku pre multimédiá: MP3 a videá. Tieto spôsoby využitia sú stále najpopulárnejšie. Interaktívnejšie využitie je na ukladanie aplikácií a hier, ktorých veľkosť a zložitosť časom narástla. Tieto aplikácie však nie sú pre karty vhodné, pretože sú pomalé iným spôsobom. Video sa zaznamenáva sekvenčne, takže dôležitá je len sekvenčná rýchlosť. Aplikácie a hry potrebujú rýchly náhodný prístup a väčšina kariet na to jednoducho nie je navrhnutá.
Niektoré sú však lepšie ako iné. Asociácia SD zaviedla triedu aplikačného výkonu. Obe opisujú rýchlosť v zmysle IOPS, náhodných vstupno-výstupných operácií za sekundu. Prvá trieda sa nazýva A1 a zaručuje 1500 IOPS pre čítanie a 500 IOPS pre zápis. O niekoľko rokov neskôr prišla trieda A2, ktorá zvýšila cieľové hodnoty na 4000 IOPS pre čítanie a 2000 IOPS pre zápis. Najnovším vývojom je SD Express, ktorá práve nasleduje príklad SSD diskov NVMe a využíva dátovú zbernicu PCIe. Pôvodná špecifikácia umožňovala jeden pruh PCIe 3.0 a prenosové rýchlosti do 985 MB/s. Potom prišla podpora pre jeden pruh PCIe 4.0 (alebo dva pruhy PCIe 3.0) s prenosovou rýchlosťou až 1970 MB/s. Najvyššiu možnú rýchlosť teraz dosahujú dve linky PCIe 4.0 – neuveriteľných 3 940 MB/s.
SD Express vyžaduje dodatočné piny podobne ako UHS, čo bráni prijatiu na malých kartách microSD. A ako sme už povedali, zariadenia, ktoré podporujú dodatočné piny, sú zriedkavé. Steam Deck dokáže spúšťať hry z karty microSD, firma Valve ho však vybavila iba slotom UHS-I. To znamená, že prenosové rýchlosti nie sú oveľa vyššie ako pri rotujúcom pevnom disku (lepšie časy vyhľadávania, ale ani zďaleka nie také dobré ako pri SSD). Nintendo Switch má tiež len slot UHS-I. Karty microSD sú stále pomerne populárne, ich maličký tvar im vydobyl miesto v akčných kamerách, dronoch atď. A našli si uplatnenie aj v prenosných konzolách, aj keď väčšie karty SD (najmä druh SD Express) by boli lepšou voľbou.
Ich popularita v smartfónoch však klesá. Ako to? Čiastočnú vinu chceme pripísať streamovacím službám. Koľko MP3 a video súborov máte v telefóne? A čo priatelia? Vďaka rýchlemu 4G a teraz aj rýchlejšiemu 5G a klesajúcim nákladom na mobilné dáta sa streamovanie stalo z životaschopnej možnosti preferovanou. Tidal, Spotify, Deezer, Netflix, Disney+, HBO Max a YouTube znamenajú, že nepotrebujete toľko úložného priestoru v telefóne. Mobilné hranie je teraz väčšie ako hranie na PC a konzolách dohromady, ale to nezvýši prijatie microSD z vyššie uvedených dôvodov. Hra, ktorá je dostatočne veľká na to, aby sa zmestila do internej pamäte, bude príliš náročná aj na to, aby sa spustila z karty.
Ďalším vinníkom je zvyšujúca sa kapacita zabudovaného úložiska. Zdá sa, že 128 GB je v súčasnosti priemer a väčšina ľudí hovorí, že potrebuje 128 GB až 256 GB. S takouto kapacitou nie je rozšíriteľné úložisko veľmi potrebné. Vieme, že niektorým absolútne vadí, že väčšina výrobcov prestala vybavovať svoje telefóny slotmi microSD, najmä v triede vlajkových lodí. Nanešťastie sa zdá, že priemerný spotrebiteľ sa o slot na kartu zaujíma približne rovnako ako o kompaktné telefóny. To isté platí aj pre priemerného výrobcu smartfónov.
